Hoci sme si spolu so žiakmi museli v tento deň privstať, pustili sme sa v očakávaní nových dobrodružstiev na ďalekú cestu. V bezpečí pohodlného autobusu sa cesta rýchlo míňala a spoza okien sme pozorovali krajinu. Počas cesty sme si mohli všimnúť mnoho zaujímavého, od končiarov Vysokých i Nízkych Tatier, po historické miesta našej krajiny. Míňali sme Baťove domy v meste Svit, neskôr i dedinku spätú s menom známej filmovej postavičky Pacha, zbojníka z Hýb. Zablúdili sme i do banských, drevorubačských a sklárskych osád Malužiná, Nižná a Vyšná Boca, ktoré sú dnes prevažne rekreačnými centrami. V Podbrezovej sme mohli vidieť železiarne, kde sa kovový šrot opäť mení na použiteľné kovové rúry. O kúsok ďalej nás už čakali miesta dýchajúce vojenskou históriou, vypálené obce Nemecká, Kalište a nakoniec centrum SNP, medená Banská Bystrica. Pred Bystricou nás očaril pohľad na hrdý Ľupčiansky hrad. V podhradí sme si nemohli nevšimnúť budovu farmaceutickej spoločnosti Biotika.
Zamierili sme do mesta Zvolen, kde nás už čakala prvá zastávka našej trasy, ktorá slúžila na občerstvenie cestujúcich. Až doposiaľ nás našou cestou sprevádzala jedna z našich najvýznamnejších riek, rieka Hron. Zo Zvolena to bol už len kúsok do Banskej Štiavnice, v minulosti povestnej svojím strieborným bohatstvom. Zdalo sa, akoby sme leteli na rozprávkovom čarovnom tátošovi. Ráno do medeného a na obed do strieborného mesta.
Štiavnica nás privítala príjemným počasím a už prvý pohľad na staré budovy v nás vzbudzoval zvedavosť. Čo nás to len čaká? Návšteva Banky lásky mnohých ohúrila. Hoci v budove sprevádzala sprievodkyňa, samotný príbeh lásky vyrozprávali obrazy, ktoré ožili podobne ako v príbehu Harryho Pottera. V podzemí boli uložené vyznania tých, ktorí dom Sládkovičovej múzy, Maríny Pischlovej, už navštívili. Práve toto bolo miesto, kde Marína žila so svojimi rodičmi a kde sa do nej v 19. storočí zamiloval Andrej Sládkovič. Ešte fotografia pred morovým stĺpom na Námestí svätej Trojice a poďme do bane, hoci i samotné námestie je uložené na kope starej banskej hlušiny.
Po príchode do Banského múzea v prírode sme mohli obdivovať nielen moderné ťažobné stroje, no i expozíciu hornín a minerálov vyskytujúcich sa na Slovensku. Pred vstupom do bane nás naši sprievodcovia vystrojili prilbami, plášťami a baterkami. Cestou v podzemí sme míňali tri stanovištia a na každom sme sa dozvedeli niečo z histórie ťažby rúd na Slovensku. Úzke priestory štôlne vystriedali široké chodby moderného banského diela. Veru, nebolo nám všetko jedno, keď nám náš sprievodca v bani vypol osvetlenie. Ktovie ako museli reagovať kone, ktoré v podzemných priestoroch poháňali ešte dnes funkčný Gápeľ – mechanický motor banského výťahu. Iných návštevníkov bane, zimujúcich netopierov, naša prítomnosť nevyviedla z rovnováhy.
Po návšteve podzemia naše kroky smerovali k Štiavnickej kalvárii. No a tu už naša cesta končila. Nastal čas, vydať sa na cestu domov. Mnohí unavení dlhou cestou i turistikou pod zemou v autobuse rýchlo zaspali. Na ich škodu, pretože nevideli jeden z technických zázrakov tamojších baní, známe štiavnické Tajchy. Nebyť pánov Hellovcov a pána Mikovíniho, trápili by sa baníci s banskou vodou ešte poriadne dlho. Vďaka týmto dielam, Tajchom, sa im s podzemnou vodou zalievajúcou bane, darilo bojovať. Okolo jedného takého Tajchu sme na ceste späť prechádzali. Bol to Beliansky Tajch. Po dlhej spiatočnej ceste nás vítal Kriváň a my sme vedeli, že onedlho budeme doma, dúfajúc, že nás v blízkej budúcnosti čakajú ešte mnohé cesty s našou školou za poznaním a spomienkami.
Učitelia zájazdu: Mgr. Anna Rokosová, Mgr. Ján Andráš Gabriela Kacvinská
Fotoalbum Exkurzia do Banskej Štiavnice.